21. december 1918. Po takmer mesačnej ceste zo Spojených štátov prichádza Masaryk späť do vlasti. Davy ľudí ho vítajú doslova na každom kroku, aj keď zďaleka nie všade panuje všeobecné nadšenie. Masaryk je rozladený a premýšľa, či nebude potrebné zaviesť v prvých rokoch diktatúru. Nakoniec na Slovensku to neskôr prostredníctvom Šrobára uskutoční. Z myšlienok ho v automobile vytrhnú až fanfáry z opery Libuše od Bedřicha Smetanu, keď míňa Národné divadlo v novom demokratickom dopravnom prostriedku. To už sa ale pre neho na Pražskom hrade pripravuje špeciálna hostina.
Uplynulo sto rokov od založenia Československa. Okrúhle výročia medzi ľuďmi vždy vyvolajú rozruch, a nie je teda možné sa ubrániť určitému bilancovaniu nad tým, čo odvial čas a čo je dobré si pripomínať. Na povrch sa tak dostáva veľa otázok, medzi ktorými u všetkých „nápojových nadšencov“ vyčnieva jednoduchá zvedavosť, čo sa pilo vtedy a čo sa pije dnes. Snáď je to túžba vedieť, že dnes sme na tom o niečo lepšie, alebo naopak ľútosť, že v súčasnosti už to nie je to, čo bývalo.
Francúzska móda za prvej republiky
Situácia po prvej svetovej vojne nebola vôbec jednoduchá. Novovzniknutý štát ôsmich miliónov Čechov a Slovákov, v ktorom s nimi žili tri milióny Nemcov, tri štvrte milióna Maďarov a takmer pol milióna Rusínov, nehovoriac o početnom zastúpení židovskej národnosti a poľskej menšine, síce prekypoval nádejou na sebarealizáciu, bohužiaľ ale stratil istoty domáceho trhu v predtým fungujúcej monarchii. Náhradu predstavovali módne produkty predovšetkým z Francúzska a tiež z Anglicka, ktoré boli považované za krajiny stelesňujúce pokrok. Dôkazom je aj slávnostné menu pri Masarykovom príchode do Prahy, kde sa k jemnému kuraciemu ragú, hranolkám, orieškovej torte a ďalším vybraným pokrmom podávali káva, Bordeaux a likér Bénédictine. Ako potvrdzuje inzercia z knihy American Drinksod Victora Huga Himmelreicha, ľahko si predstavíme, že domáci trh prekypoval zahraničnými zaujímavosťami od Jozefa Lipperta v podobe brandy, šampanského či likéru Chartreuse a Bénédictine.
Sláva a pád griotky
Na druhej strane je možné sa zoznámiť s tým, že ani domáca výroba nijako nezaostávala a k obľúbeným nápojom sa radili napríklad griotka alebo kontušovka, ktorá naviazala na silnú popularitu z dôb Rakúsko-Uhorska. Liehovarníctvo skrátka malo v Čechách silné korene a doba prvej republiky priniesla ostávajúcim aj novým výrobcom dosiaľ nečakané výzvy. Na dnešnom klasickom nápojovom lístku by ste však griotku hľadali ťažko. Tá býva spájaná s nižšou kvalitou aj lacnejším typom zariadenia. O to väčším kontrastom sa zdá fakt, že griotka Ludvíka Vantocha patrila na začiatku 20. rokov 20. storočia k tým najvyhlásenejším českým produktom. Nymburská firma Vantoch vyrábajúca liehoviny od roku 1878 oslavovala úspech už za monarchie, keď dodávala griotku až na cisársky dvor. Napriek strastiplným začiatkom, keď výroba prebiehala v prostredí kuchyne, sa po otvorení továrne mohli v roku 1911 konečne realizovať veľkolepé plány. Bohužiaľ nadišiel čas prvej svetovej vojny, v priebehu ktorého musela továreň čeliť premenám konceptu, a aj keď sa po vojne výroba rozbehla nanovo, bola koncom roku 1918 stále zameraná skôr na produkciu marmelády než na liehovarníctvo. Napriek tomu obľuba značky naďalej rástla. Nič na tom nezmenili ani rodinné spory, ani nečakané požiadavky akcionárov, ktorí sa po krachu banky Bohemia, v ktorej mala spoločnosť niekoľko úverov, zosypali na Ludvíka Vantocha. Ten v roku 1928 umiera a firmu preberá jeho brat Leo, ktorý ju vedie až do druhej svetovej vojny, keď sú židovskí Vantochovci deportovaní a zo slávnej likérky od tej doby ostáva len história.
Slávni aj za hranicami
Ak budeme pátrať po ďalších značkách, ktoré zdobili police barov, reštaurácií a kaviarní, prirodzene sa dostaneme k tým starším, ktoré v novom štáte oslavovali svetové úspechy. Reč je pochopiteľne o spoločnostiach Rudolf Jelínek či Becherovka, ktorá v období prvej republiky dokonca registruje v boji proti plagiátorom oficiálny názov Karlovarská Becherovka. Razom tak zmiznú staré názvy ako English Bitter, Karlsbader Bitter, Karlsbader Becherbitter a podobne. Iné podniky naopak ešte len stoja na svojom začiatku. V plzenskom Božkove vzniká v roku 1920 dcérska spoločnosť Lionella Stocka, ktorý týmto reagoval na nové obmedzenia v podobe ciel, ktoré znenazdajky znížili možnosti jeho značky Camus & Stock. V súčasnosti zrejme najznámejší Fernet Stock ale nepatril k prvým produktom v portfóliu, v pôvodnej továrni na čokoládu a rybie špeciality sa totiž najskôr zrodil Stock Cognac Medicinal, ktorý následne s úspechom sprevádzal Stock Vermouth Royal, a až v roku 1927 prichádza „revolučný“ Fernet – prvý výrobok spoločnosti, ktorý nie je postavený na vínnom destiláte, a je teda cenovo oveľa dostupnejší.
Počiatky kokteilovej kultúry
V tom roku, keď začali z Plzne prúdiť prvé fľaše Fernetu, sa však uskutočnila iná významná udalosť, ktorej vplyv sa odrazil v nápojových lístkoch. Vieme o nej prostredníctvom niekoľkých záznamov. Ten najdôveryhodnejší pochádza od novinára Karla Schultza z Lidových novin. Vo svojom stĺpčeku vtedy popísal priebeh barmanskej súťaže, ktorá sa uskutočnila 24. októbra 1927 v bare Luxor na Václavskom námestí, pričom podľa doposiaľ známych prameňov vieme, že išlo o ešte len druhú medzinárodnú súťaž v Európe. Prostredníctvom zážitkov uchváteného novinára sa tak dozvedáme názvy i náčrt chutí jednotlivých nových kokteilov, či už ide o krémový Sweet Dream, mužný Nobody, ľúbezný Sunset alebo Morgan Cocktail voňajúci anglickým tabakom. Cieľom súťaže bolo spopularizovanie aperitívnych nápojov, čomu pravdepodobne sponzorsky dosť napomohla firma Emila Dynybyla, vyrábajúca od roku 1918 rad likérov a ďalších liehových nápojov.
Od Martini po Negroni
Zmienky o najobľúbenejších kokteiloch nachádzame v rôznych memoároch. Medzi tie najikonickejšie príklady patrí Martini, ktoré si s obľubou v tieni slnečníka doprial architekt Otakar Nový na Barrandovských terasách, a Manhattan, ktorý naopak spájal spisovateľ Eduard Bass so svojou dušou, kedykoľvek sa ocitne v Passage Bare na Václavskom námestí. Rovnako ako v minulosti, aj v súčasnosti si najviac úspechu uzurpuje jednoduchosť, aj keď v prípade Martini došlo k značnej premene z kedysi sladkého drinku s väčším podielom talianskeho vermútu, zatiaľ čo teraz sa užíva výhradne verzia so suchým francúzskym vermútom. Naproti tomu Manhattan ostal zdanlivo nedotknutý a jeho podobu skôr varioval nedostatok kvalitnej žitnej whisky po druhej svetovej vojne. Časom sa k týmto velikánom pridala ešte trojica Old Fashioned, Daiquirí a Negroni, ktorými v podstate uspokojíte chute každého hosťa, či už túži po sladkom, kyslom alebo horkom nápoji.
Horkosladká monarchia
Pri pohľade do histórie si stále overujeme, nakoľko sa naše dnešné chute tvorili v regionálnych tendenciách. Veď slabosť pre horkosladké likéry zostala ako Čechom, tak ostatným národom bývalej monarchie. V Česku nájdete Becherovku, na Slovensku Demänovku, v Rakúsku sa necháte uniesť čokoládovou horkosťou Mozart Black a v Maďarsku zase vládne korenené Unicum. Po ginovom šialenstve posledných rokov je teda pomerne príjemné sa zamyslieť nad tým, že niektoré autentické domáce chute sa v miliónoch nápadov vôbec nestratili a pretrvali v čase, pretože nech sa ocitneme kdekoľvek, veľakrát prehovorí práve skúsenosť dekád a storočí, počas ktorých platilo a stále platí ľudové porekadlo: „Ústa proste neoklameš.“
