Pred dvadsiatimi rokmi som v Británii objavila segment cestovného ruchu, ktorý mi učaroval a dodnes ho neviem dostať z hlavy. Ide o koncept „gourmet boltholes“, vidieckych usadlostí a fariem, ponúkajúcich okrem štýlového ubytovania aj kvalitné gastroslužby.
Výraz „boltholes“ (doslova „diery v plote, cez ktoré utekajú domestikované zvieratá na slobodu“) sa začal používať pre miesta, kam si chodili mestskí obyvatelia oddýchnuť od veľkomesta. Podobne si gurmáni chodili oddýchnuť do „gourmet boltholes“ od priemyselne vyrábaných potravín, od masovej produkcie jedla a anonymných vývarovní. Moderné „gourmet boltholes“ sa dnes vyznačujú šetrnými princípmi sezónneho, organického pestovania pôvodných plodín, remeselného spracovania mäsa od rypáka po chvost, stratégiou z farmy na stôl či zero waste. Okrem surovín, ktoré si vypestujú sami priamo na mieste, využívajú produkty ďalších lokálnych malovýrobcov a remeselníkov, čím podporujú cirkulárnu ekonomiku svojej komunity a v širšom meradle celý región. Viaceré z usadlostí ponúkajú aj kurzy varenia či ekologického spracovania potravín, takže čas sa tu dá stráviť sladkým ničnerobením, ale aj aktívnym odpočinkom a získavaním nových zručností.
Často som si predstavovala, ako si balím veci do elegantnej cestovnej tašky a vyrážam na víkend na pokojný anglický vidiek. Ako sa cez deň prechádzam po okolí, nakúkam do miestnych kostolov, hospodárskych dvorov a po večeri chlipkám pri krbe čaj. Nič z toho sa zatiaľ neuskutočnilo, ale medzičasom som zistila, že čaru vidieckej gastroturistiky sa dá holdovať aj v našich končinách. Moje obľúbené rakúske „hideaways“ za romantickými predstavami z Anglicka v ničom nezaostávajú. Ba práve naopak, na rozdiel od Britských ostrovov si môžem vybrať hory aj vinárske oblasti a do dvoch hodín som autom z Bratislavy v gastronomickom nebi ako nič.
Región Viedenských Álp a Semmering väčšina Slovákov pozná ako zimnú lyžiarsku destináciu, ale Semmering má čo ponúknuť aj mimo zasnežovacej sezóny. O to viac, ak potrebujete vypnúť a odstrihnúť sa od stresu a negatívnych vplyvov života v meste. Čo si všimnete ako prvé, je absencia vizuálneho smogu a akýchkoľvek prejavov masového turizmu. Oči i všetky zmysly si tu odpočinú od agresívnych lapačov vašej pozornosti a vaša myseľ môže slobodne lietať. Nič nie je ľahšie, ako odparkovať auto, nasadnúť na lokálnu semmerinskú železnicu, zapísanú do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, a bezstarostne hltať pohľadom okolité panorámy. Popri trati sa vinú turistické chodníky a trasy tzv. Bahnwanderweg, z ktorých si prezriete historické viadukty a tunely z rôznych perspektív a úrovní. Odviezť sa vlakom do niektorej zo zastávok, vrátiť sa späť pešo a po ceste sa kochať výhľadmi je pastva pre oči. Semmering má, samozrejme, v rukáve tromfov oveľa viac, ale na začiatok je pešia turistika alebo cykloturistika v okolí historickej železnice dobrým odrazovým mostíkom k jeho ďalšiemu objavovaniu.
A kde zložiť hlavu a uspokojiť chuťové poháriky? Pre milovníkov architektúry vrelo odporúčam Looshaus, jednu z mála možností, kde sa dá verejne prenocovať v realizácii svetoznámeho architekta Adolfa Loosa. Horská chata Looshaus sa nachádza v Kreuzbergu, časti obce Payerbach, vzdialenej od mestečka Semmering iba desať kilometrov. Napriek tomu, že neponúka príliš vysoký štandard ubytovania, vďaka cennej architektúre, jej exkluzívnemu zasadeniu do krajiny, výhľadom na monumentálne steny Raxu a pohostinnosti personálu patrí medzi to najlepšie, čo tu môžete zažiť. Mimochodom, Looshaus je zaradený aj do výpravnej knihy Great Escapes Alps, populárnej série The Hotel Book, ak by to pre niekoho bolo smerodajné. No nielen spektakulárny ambient si zaslúži pozornosť. V Looshause sa aj veľmi dobre varí. Počas celodennej túry sme sa nevedeli dočkať, kedy si dáme večer na terase rezne. Dopriať si tu môžete jedlá tradičnej kuchyne, prispôsobené lokálnej produkcii. Rezne sú z miestneho jahňacieho mäsa, trojobal ozvláštnený horskými bylinkami. Aj obyčajná tlačenka žiari pod kopou byliniek a listov šalátu ako drahokam. Dezerty vám rozohrajú úsmev na tvári spomienkami na detstvo – palacinky, ovocné tvarohové gule, vanilková zmrzlina v ručne robenom kornútiku, čerstvo napečené koláče. Dali sme si všetko vrátane taniera s výberom syrov k vínu. A nesmiem nespomenúť raňajky. Nie som milovníčkou hotelových raňajok, v meste radšej vybehnem niekam, kde raňajkujú miestni, ale v horách či na vidieku nebýva široko-ďaleko žiadna alternatíva. Po počiatočnej skepse som však rýchlo vzala hotelové raňajky na milosť. Popri studenej kuchyni si v Looshause môžete dopriať aj volské oká alebo praženicu priamo na želanie a ten biely jogurt, syry a vôbec rakúske mliečne výrobky, to je skrátka luxus!
Ak by ste však v Semmeringu zatúžili po vyššom štandarde ubytovania, služieb a gastronómie, odporučila by som vám horský butikový hotel Knappenhof v dedinke Kleinau, päť kilometrov od Looshausu. Ideálny na typický rozmaznávací pobyt v lone prírody, priamo na križovatke turistických chodníkov. Do Knappenhofu ma prilákalo letné menu, špeciálne vytvorené renomovaným Maxom Stieglom, šéfkuchárom reštaurácie Gut Purbach pri Neziderskom jazere.Spoluprácou s oceňovaným šéfkuchárom stavila hotelierka Helena Ramsbacher na istotu a Knappenhof sa tak automaticky zaradil medzi miestne gurmánske hotspoty. Zaujímavosťou je, že Max Stiegl sa narodil ako Željko Rašković v slovinskom Koperi a ako šesťročný emigroval s rodičmi z Juhoslávie do Rakúska, kde sa vyučil za kuchára. Istého času, keď sa ešte udeľovali michelinské hviezdy aj mimo Viedne a Salzburgu, bol najmladším šéfkuchárom na svete, ktorý kedy hviezdu získal. Aj v prípade Stiegla platí, že odlišný pôvod nemusí byť hendikepom, práve naopak, jeho slovinské korene a miešanie kultúr mu nepochybne pomohli odlíšiť sa v homogénnom, konzervatívnom Rakúsku od ostatných. Na jedálnom lístku kombinuje juhoslovanské chute prímorského Slovinska s vnútrozemskou panónskou kuchyňou „od Álp po pustu“. Preslávil sa najmä znovuzrodením tradície zabíjačkových hodov a návratom k udržateľnému spracovaniu mäsa bez zvyšku. Nie je iste náhoda, že sa za ním vybral i slávny Anthony Bourdain a objavil ho pre celý svet. Max Stiegl nepremárnil svoju životnú šancu a rakúsky sprievodca Gault & Millau ho v roku 2020 vyhlásil za šéfkuchára roka.
Aj v Knappenhofe Max Stiegl zažiaril. Jeho rukopis je čitateľný, konzistentný a jedlá oproti domácemu menu o poznanie objavnejšie a inšpiratívnejšie. Kto by čakal v horskom semmerinskom hoteli špíz s kačacími srdiečkami s fermentovaným cesnakom a terijaki omáčkou? Či rolky z kalerábu s divými krevetami z ostrova Brač? Kde inde si dáte, trebárs, divinové vnútornosti alebo jahňací brzlík s nakladaným citrónom? Konzervatívnejších jedákov zas určite uspokojí tradičné, domáce menu zo sezónnej zeleniny či klasiky rakúskej kuchyne ako kuriatkový perkelt alebo vývar z kapúna. S excelentným vínnym párovaním či bez, každý si tu nájde to svoje, či už prenocujete, alebo sa tu len zastavíte po víkendovej túre. Tridsiateho marca sa v Knappenhofe začína nová sezóna, sama som zvedavá, s čím zas prídu, aké prekvapenia si pre nás pripravia. Každopádne, spomeňte si na toto čarovné útočisko, keď budete potrebovať zmenu.
Knappenhof o sebe rád tvrdí, že je „druhým Poguschom“. Pogusch, ku ktorému sa smelo prirovnáva, je vidiecka verzia najlepšej viedenskej a zároveň najlepšej rakúskej reštaurácie Steirereck, hrdiacej sa dvomi michelinskými hviezdami.Cez víkendy a sviatky je Steirereck vo Viedni zatvorený a vtedy sa nielen viedenská smotánka sťahuje do hôr, ale aj Steirereck sa presúva na štajerský vidiek do malej obce Pogusch, od Semmeringu vzdialenej asi päťdesiat kilometrov. Reštaurácia je súčasťou väčšieho areálu, či skôr rezortu s viacerými typmi ubytovania. Od rustikálnych izieb v bývalej ovčiarni cez drevenice a lovecké chaty, moderné drevodomy, vyčnievajúce nad terénom ako vtáčie hniezda, futuristické tubusové domy v korunách stromov až po minimalistické kabany v skleníku, v ktorom sa v sezóne pestuje zelenina a ovocie pre celý rezort. Všetko z tých najlepších materiálov, v najvyššom štandarde. Nič originálnejšie a inšpiratívnejšie široko-ďaleko neuvidíte.
Reštaurácia na prvý pohľad pôsobí ako neformálny výletný hostinec, nikto tu od vás oblek ani kravatu žiadať nebude, ale nenechajte sa zmiasť divočinou naokolo. Kuchyňa je síce zemitá, ale servis, interiér a služby vysoko nadpriemerné. Personál funguje ako švajčiarske hodinky, bude mať prehľad o vašej návšteve do detailov. Čašníci sa okolo vás budú pohybovať nenápadne, ale objavia sa vždy, keď ich budete potrebovať. Od začiatku až do konca pod starostlivým dohľadom pani majiteľky, okúzľujúcej Birgit Reitbauer, manželky hviezdneho šéfkuchára Heinza Reitbauera. Varí sa od štvrtka do nedele, každý deň s inak zameraným menu. Vo štvrtok sa podávajú mäsité jedlá z vnútorností, v piatok sladkovodné ryby, v sobotu pokrmy z teľacieho a v nedeľu z jahňacieho mäsa. Okrem toho si môžete vybrať zo stáleho lístka špeciality studenej i teplej kuchyne zo zeleniny, z húb, hydiny alebo zo syrov a, samozrejme, sladkosti a dezerty. Museli by ste sem chodiť naozaj často, aby ste ochutnali všetko a aby sa vám Pogusch nebodaj zunoval. Aj keď môžeme povedať, že Pogusch je zážitková reštaurácia, nie je to úplne fine dining, na to je tu atmosféra príliš priateľská a uvoľnená. Žiadne degustačné mini porcie, poriadne sa najete z dvoch-troch chodov podľa vlastného výberu a nikto vás tu nebude trápiť siahodlhými opismi jedál. Boli sme tu s priateľmi a oceňujem, že nás obsluha nerušila a nevynucovala si našu pozornosť. Vedela, komu ktoré jedlo patrí a kto čo pije. Mala cit pre správne načasovanie, kedy ponúknuť aperitív či kávu na záver. Ako sú tieto „suggestive selling techniques“ pre reštaurácie dôležité, nemusím zdôrazňovať.
Ak by som teda mala uviesť, čo na mňa v Steirerecku v Poguschi najviac zapôsobilo, bola by to práve profesionalita vo všetkom. Napriek tomu, že kuchyňa je na môj vkus priveľmi zameraná na mäso, celková dômyselnosť tohto podniku, dôraz na detaily, osobitosť a pocit, že mi chcú dopriať to najlepšie, si ma získal na prvú dobrú. Ak by som si mala vybrať medzi večerou vo viedenskom Steirerecku alebo Poguschi, určite by som zvolila Pogusch. Či už v prípade romantickej večere pre dvoch alebo večere s priateľmi. Nielen preto, že ma už klasický fine dining nebaví, ale vďaka atmosfére a prostrediu okolitých hôr, ktoré sú pre mňa vzácnejšie, než chladná Viedeň. O príležitosti užiť si víkendový výlet ani nehovoriac. Do Poguschu kedykoľvek!
No nielen na horách dnes môžete zažiť pravú gurmánsku romantiku. Rovnako atraktívne sú aj neďaleké vinárske oblasti Dolného Rakúska, kde sa dajú nájsť tie najjagavejšie perly rakúskej gastronómie a pohostinnosti. Stačí len trpezlivo hľadať a objavíte paralelný vesmír. Svet, kde je všetko tak, ako má byť. Vizuálne kúpele a kúpele pre všetky zmysly, kde si najmä milovníci vína prídu na svoje. Máme obrovské šťastie, že mekka rakúskeho vinohradníctva a ovocinárstva, ospevované údolie Wachau, aj s priľahlými údoliami riek vlievajúcimi sa do Dunaja, leží do dvoch hodín autom od hraníc. Ideálne na prespávačky na jednu noc, vybočenia z celoročnej rutiny. Napríklad keď pripadne slovenský štátny sviatok na pracovný deň. Mnohé zariadenia ponúkajú zľavy a výhodné balíčky na pobyty uprostred týždňa a mimo sezóny. Oplatí sa preto sledovať aktuálne dianie, nastaviť si notifikácie či odoberať relevantné newslettery. Mnohé podniky už fungujú takmer celoročne a predĺžiť si u nich cestovateľskú sezónu nie je problém. Samozrejme, ideálne je ísť do Wachau v júli na marhuľové špeciality či v novembri na mladé víno a husacinu, ale ani počas zvyšku roka neprídete skrátka. Na jar a na jeseň si často lepšie vychutnáte wellness, múzeá, galérie a turistiku ako v lete. Kratšie dni a chladné večery potom využijete na pomalé vychutnávanie si jedla a dlhé rozhovory pri pohári vína. A na aké vinárske pobyty by som vás poslala, ak by ste si potrebovali dobiť baterky a vyčistiť hlavu?
Čo sa úrovne poskytovaných služieb týka, najväčší dojem na mňa za posledné roky urobilo vinárstvo Weingut Nigl. V regióne Kamptal, v malej obci Senftenberg sa na rovnomennom kopci týči zrúcanina hradu ako z rozprávky a pod ňou sa rozprestierajú malebné vinice. Medzi nimi usadlosť z 12. storočia s hospodárskym dvorom, citlivo zrekonštruovaným pre potreby vinárstva s hotelom a reštauráciou. Už ste niekedy spali medzi múrmi z 12. storočia? A ten dvor, neviete sa vynadívať! Okrem striedmej historickej budovy sa dá od apríla tohto roka ubytovať aj v novej prístavbe vínneho hotela s modernými izbami, apartmánmi a wellnessom, vďaka ktorým si aj náročnejšia klientela príde na svoje. Na prvý pohľad vás zarazí, že nikde neuvidíte reklamné bannery, obrandované slnečníky či zbytočné pútače. Nulová tolerancia k plastom, gýčom, lacným náhradám a jednorazovým obalom. Prírodné materiály, biele obrusy, vlnené deky na zahriatie, veľa kvetov a rastlín, prírodné tienenie. Počas večere sa nám venoval stážista z Írska a zrazu sme mali pocit, že k nám prišiel svet, aj keď sme boli len dve hodiny cesty od domova. Kedy naposledy vás zaujal šikovný a erudovaný personál natoľko, že ste sa s ním mali chuť dať sa do reči? Kuchyňa je vo Weingut Nigl nekomplikovaná, prevláda tradičná rakúska kuchyňa, čiže vývary, rezne, tatarák, tafelspitz, kačacia pečeň, pečené bravčové či vyprážaná ryba, palacinky, cisársky trhanec, buchty. Všetko s rešpektom k zdrojom a životnému prostrediu. Ak si neobjednáte vínne párovanie s jedlom ani riadenú ochutnávku vín, určite vyskúšajte aspoň deci Piri z veltlínu alebo rizlingu. Dajte si k nemu namiesto dezertu syrový tanier s dulovo-figovou marmeládou a orechmi. Najlepšie veci v živote sú často tie najjednoduchšie, ako víno a syr.
Najviac vás rešpekt k prírode a ekologický prístup k podnikaniu zaujmú pri raňajkách. Nenájdete tu nezmyselné exotické ovocie od výmyslu sveta ani zbytočne širokú ponuku jedál. Žiadne prekupované, balené produkty retailových značiek. Čaj je sypaný, podávaný v kanvičkách, cukor v cukorničke, jogurty naporciované v recyklovanom skle, čerstvé šťavy v patentných fľašiach, prípadne len s označením lokálneho producenta. Teplé raňajky sa pripravujú striktne na objednávku, nikde nič neleží hodiny v ohrievacích nádobách, nič sa neznehodnocuje. Vo veľkých hoteloch vždy zostane po raňajkách po hosťoch spúšť a hŕba odpadu, plastu, téglikov, obalov a nedojedených zvyškov, lebo ľudia nemajú mieru a len oči by im jedli. Tu po nás nezostala ani omrvinka, zvážili sme každý kúsok jedla navyše, každý extra použitý riad. Koľkokrát som o takomto šetrnom prístupe k zdrojom snívala! Weingut Nigl mi potvrdil, že to nie je utópia ani sen.
Ak by som vás ale mala poslať do vinárskeho raja, poslala by som vás do mestečka Langenlois v susednom údolí Kremstal. Nachádza sa tu vinárstvo s reštauráciou Heurigenhof Bründlmayer, jedno z mojich najobľúbenejších miest v strednej Európe. Opäť krásny priestor s históriou a čarovným vnútorným dvorom, kde sa v lete fantasticky sedí. Keď sme tu boli pred ôsmimi rokmi prvýkrát, k dispozícii bola len jedna izba na poschodí, no dnes už majú tri krásne zrekonštruované apartmány, vkusne kombinujúce staré s novým, s citom pre detail. Na izbe sme si našli osobný list na privítanie a inštrukcie k pobytu. V rámci balíčka bola zahrnutá štvorchodová večera s vínnym párovaním a vinárske raňajky na izbe. Odkedy sme tu boli naposledy, v Bründlmayeri sa vymenil kuchár a musím skonštatovať, že úroveň jedál sa výrazne posunula k lepšiemu. Rukopis a chute nového kuchára sú o poznanie sofistikovanejšie, menu sebavedomejšie, práca so surovinami precíznejšia a jedlá priamočiarejšie. Ako studené predjedlo sa napríklad podávala lahodná terina z divej hydiny, ako teplé predjedlo krémová lososová polievka s tataráčikom zo sladkovodných rýb, ako hlavné jedlo doružova pečené hovädzie a ako dezert dulový rez s orieškami a rumovou zmrzlinou. Zaujal ma aj tatarák zo sivoňa a s ikrami a čokoládový dezert s krémom z bieleho maku. A musím sa zmieniť aj o vinárskych raňajkách na izbe. Počas večere nám zaniesli na izbu do chladničky rôzne dobroty a nám stačilo ráno len prestrieť stôl a uvariť si vajíčka v špeciálnom variči. Po prebudení nás na kľučke vchodových dverí čakalo vrecko s čerstvým chlebom a mohli sme hodovať, ako dlho sme chceli, rovno v pyžamách. Bolo to veľmi milé a romantické. Za pozornosť stojí, že počas letnej sezóny si tu môžete s rodinou či priateľmi vychutnať aj piknik priamo vo vinici. Objednáte si kôš s vínom a jedlom, zarezervujete stôl a lavice a prídete ako na hotové.
Okrem ubytovania vo vinárstve Bründlmayer sa dá využiť viacero možností v najbližšom okolí, napríklad vo vinárskom komplexe Loisium, nachádzajúcom sa hneď vzadu, za pozemkom Bründlmayerovcov. Počas pobytu si tak môžete ísť pozrieť napríklad vinárske múzeum WeinWelt, ktoré by ste tu v takom rozsahu a podaní určite nečakali, alebo môžete obdivovať modernú architektúru. Celý komplex Loisia projektovalo slávne newyorské štúdio Steven Holl Architects, ktoré okrem iného začne tento rok v Ostrave stavať aj fantastickú Janáčkovu filharmóniu, momentálne jednu z desiatich najočakávanejších stavieb sveta. V návštevníckom centre Loisia sa naše výlety do Heurigenhof Bründlmayer vždy začínajú alebo končia. Posedíme, ochutnáme pár vzoriek vína, nakúpime si v tunajšom obchodíku obľúbené produkty z hrozna a marhúľ a spriadame plány do budúcnosti.
A na záver ešte jedna exkluzivitka, Taubenkobel, alebo ako ich ja volám: „Dům holubí“. Ikonickú burgenlandskú reštauráciu Taubenkobel v dedine Schützen am Gebirge na úpätí Litavského masívu na západnej strane Neziderského jazera, ktorá si kedysi vyslúžila aj michelinskú hviezdu, pozná z počutia asi každý milovník dobrého jedla. Spojením francúzskej kuchyne, zastúpenej šéfkuchárom Alainom Weissgerberom, s miestnymi panónskymi chuťami a so štedrosťou rodiny Eselböckovcov si zaslúžene získala srdcia mnohých gurmánov. Pred viac ako dvadsiatimi rokmi sa okrem iného stali Eselböckovci aj popularizátormi biodynamických a prírodných vín v tomto regióne. „Naším domovom je Európa,“ hlásajú v Taubenkobeli a mne nemôže byť nič sympatickejšie. Hneď na rovinu ale poviem, že večerné degustačné menu je v Taubenkobeli pomerne náročné, nemusí vyhovovať každému. Dnes je však už Taubenkobel prístupný aj širšej verejnosti vďaka maličkému koloniálu Greisslerei, ktorý sa nachádza v prednej časti domu a ktorý láka pocestných z ulice na chutné obedy a večere s tradičným rakúskym menu v krásnom rustikálnom prostredí. Veľakrát sme sa tu za tie roky zastavili na rezne či rybu, keď sme sa potrebovali v okolí niekde najesť, alebo sme si sem len prišli kúpiť chlieb počas našich letných dovoleniek pri Neziderskom jazere.
Ak si ale chcete dopriať večer trochu vína a neriešiť dopravu domov, zarezervujte si aj izbu a užite si neopakovateľné ubytovanie a špeciálne raňajky à la Taubenkobel. Architektúra je síce pôvodná, ľudová, ale vnútornému zariadeniu nechýba nič z pohodlia, dizajnu a nárokov modernej doby. Navyše, Taubenkobel je jedna živá galéria súčasného umenia a plná zaujímavých artefaktov, zozbieraných z celého sveta. Každý kút od priedomia až po toalety je inšpiráciou a podnetom na zamyslenie. V lete sa zadný dvor s prírodným jazierkom mení na zenovú záhradu. Obielené múry, drevené ležadlá, slamené slnečníky, biele ľanové závesy povievajúce v altánkoch a vyrastená, bujná zeleň sú zaujímavým mixom atmosféry Stredomoria, ostrovnej juhovýchodnej Ázie a pusty. Ak si niekedy nebudete môcť dopriať poriadnu dovolenku, predĺžený víkend v Taubenkobeli vám bohato vynahradí tak exotiku v bohémskom rezorte, ako aj prázdninovú romantiku na vidieku. Nik vás tu nebude rušiť a kompletne stratíte pojem o čase. Och, a tie farmárske raňajky ako od babičky! Koláče, voňavý chlieb, vajíčka, syry, čerstvý jogurt či odšťavené ovocie v rozkošných priestoroch Greisslerei musíte aspoň raz za život zažiť.
Milujem mestá, ale často mám chuť si od nich poriadne odpočinúť. Odpútať sa od každodennosti a úplne zmeniť vzduch. Preč od davov, hluku a informačného balastu. Na to sú tieto moje rakúske útočiská ako stvorené. Na pozeranie sa na veci novými očami. Nasávanie iného typu vnemov. Dotýkanie sa vyšívaných plátenných obrúskov k prestieraniu, keramických kľučiek na dverách a oknách. Počúvanie klapotu bocianov na streche, praskania drevenej horskej chaty vo vetre. Nasávania ozónu zo vzduchu po búrke či vychutnávania si perlenia čerstvo otvoreného frizzante na jazyku. Asi to nie je úplne typické cestovanie, neviem, skôr praktikovanie „home away from home“, ale zregeneruje ma a poskytne mi pôžitok z poznávania rovnako ako lietanie na opačný koniec zemegule. Alebo možno len starnem. V každom prípade som si pre seba našla segment turistického ruchu, ktorý presne napĺňa moje potreby, nezaťažuje životné prostredie a podporuje regióny, podniky a ľudí, ktorých chcem podporiť, a nemusím pri tom robiť kompromisy. Už len nájsť pre „boltholes“ či „hideaways“ vhodný slovenský názov, nech mojej reči rozumejú všetci súkmeňovci.
FOTO: Jozef Obuch
