30. január 1948, Nové Dillí. Z domu vyšiel vychudnutý muž a vybral sa na prechádzku, ktorú už nedokončil. Predčasne ju totiž ukončil hinduistický aktivista Náthurám Gódsé tromi výstrelmi z bezprostrednej vzdialenosti. Ten muž, ktorý sa pôvodne opieral o svojich blízkych a ktorý údajne umrel s modlitbou na perách, bol Móhandás Karamčand Gándhí, ktorého všetci poznali skôr pod prezývkou Mahátma, teda Veľký duch. Práve tento mysliteľ a priekopník tzv. boja bez zbrane, ktorý sa do pamäti Indov a celého ďalšieho sveta zapísal predovšetkým ako jeden z najväčších politických a duchovných vodcov indického hnutia za nezávislosť, je tajuplnou postavou, ktorá prestupuje premenami 20. storočia. Osobnosť Gándhího však nie je jediným unikátom, ktorý sa v Indii zrodil.
Hlad. Luxus. Špina. Milióny ľudí a priepastné triedne rozdiely so slávne neslávnym kastovým systémom. Všetky tieto aspekty nám môžu napadnúť, ak sa otočí reč k Indii, ktorej nápojová história je rovnako spletitá ako tamojšie spoločenské pravidlá.
Najslávnejší indický nápoj
Okrem starovekých civilizácií, sídliacich niekde medzi riekami Indus a Ganga, je to ale predovšetkým jedna významná indická komodita, ktorá dokonca utvárala svetové dejiny. Áno, je to čaj. Jeho príbeh siaha podľa legiend prinajmenšom päťtisíc rokov do minulosti, keďvraj vznikol na popud kráľa, ktorý sa snažil podľa princípov ajurvédy vytvoriť očistný a oživujúci nápoj. Podobné, avšak menej fantastické datovanie uvádzajú Číňania, ktorí pokladajú za počiatok pestovania čaju tretie tisícročie pred naším letopočtom, pričom rozkvet zaznamenal najmä okolo roku 600 nášho letopočtu za dynastie Tchang. India poznala čaj omnoho skôr než Európa, o čom svedčí záznam holandského cestovateľa, ktorý popisoval užívanie listov čajovníka druhu Assam ako zeleniny aj ako základu pre prípravu nápoja. A boli to práve Holanďania, ktorí začali na prelome 16. a 17. storočia predávať čaj v anglických prístavoch, hoci sa s ním Európa zoznámila prostredníctvom portugalských jezuitov už o necelé storočie skôr. Trvalo to však ešte asi päťdesiat rokov, než sa do obchodu s čajom zapojila britská Východoindická spoločnosť, ktorá v roku 1657 po prvýkrát ponúkla čaj na verejnej aukcii ako „všeliek na mŕtvicu, katar, koliku, poruchy trávenia, ospalosť, epilepsiu, žlčníkové kamene, letargiu, migrénu, obrnu a závraty“.
To všetko pochopiteľne za nižšiu cenu ako Holanďania. Následný konkurenčný boj viedol dokonca k dvadsaťnásobnému poklesu cien tohto prepychového tovaru zo šiestich až desiatich libier za zhruba pol kila v roku 1660 na necelých šesť šilingov v roku 1684. Pritom skutočná hodnota čaju z tejto ceny predstavovala len jeden šiling, ostatných päť bolo clo uvalené na čaj kráľom Karolom III. Ten údajne zvýšením dovozného cla reagoval na klesajúcu spotrebu liehovín, o čom vďaka nástupu ginového šialenstva v prvej polovici 18. storočia možno niekedy pochybovať. Pravdou ale je, že o pol storočia neskôr predstihol v Británii čaj dokonca v minulosti veľmi populárne pivo a gin a postupne sa stal prirodzenou súčasťou poobedňajších stretnutí, zábav a iných spoločenských akcií.
Čajová vojna
Komplikácie s čajovou colnou politikou sa nakoniec objavili hlavne po roku 1767, keď kráľ uvalil clo na čaj dovážaný do britských kolónií v Severnej Amerike. Cieľom bolo navýšiť príjmy rozpočtu o ďalších štyridsaťtisíc libier. Netrvalo dlho a toto rozhodnutie malo rýchly efekt, aj keď jeho výsledky nezodpovedali pôvodným zámerom. Sotva totiž neuspeli americké protesty a bojkot anglického tovaru, vtrhla v Bostone v roku 1773 skupina amerických osadníkov prezlečených za Indiánov na paluby lodí britskej Východoindickej spoločnosti a všetok náklad v počte asi 342 debien od firmy Davison & Newman v cene 9650 libier nahádzala do mora. Udalosť známa ako bostonské pitie čaju, ktorá sa náhle rozšírila do ostatných amerických prístavov, prerástla v otvorené povstanie a vojenský konflikt. Ten Británia nečakane prehrala a trinásť amerických kolónií nakoniec vyhlásilo nezávislosť, čo položilo základy pre súčasné Spojené štáty americké. Reakciou na neúspech v Amerike a zároveň preventívnym opatrením proti podobným nepokojom v ďalších britských kolóniách, nehovoriac o hromadiacich sa zásobách čaju, bolo zníženie cla v roku 1784 z vtedajších 119 percent na vcelku prijateľných 12 percent. Z hľadiska pestovania čaju India viac-menej nehrala väčšiu rolu až do 19. storočia, keďBriti začali kultivovať plano rastúci čajovník a založili prvé čajové plantáže v Assame. Význam Indie pre britské impérium následne deklaruje kráľovná Viktória, ktorá sa v roku 1876 nechala dokonca vyhlásiť za cisárovnú Indie.
Okolo jednej misy
Ak sa vrátime do 17. storočia, nie je možné si nevšimnúť nový fenomén kaviarní. Veď v nich sa ponúkal nielen čaj ako nový, zdraviu prospešný nápoj, „rozjasňujúci zrak a zachovávajúci skvelú kondíciu až do neskorého veku“,ako ho vtedy inzeroval Thomas Garraway vo svojej kaviarni v Exchange Alley medzi Lombard a Cornhill Street, ale aj punč – exotický drink pôvodom z Indie, ktorého názov sa odvíja od perzského panch, čov preklade odkazuje na počet piatich potrebných ingrediencií,a ktorého príprava podľa dobových komentárov vyžadovala priam majstrovské umenie. Prvú písanú zmienku o punči možno objaviť v liste Roberta Addamsa z 28. októbra 1632, keď želá priateľovi veľa zdaru na jeho misii do Bengálska. Pojem v tej dobe ale ešte neobsahuje rozsiahlejšie vysvetlenie. Prvú receptúru punču tak poznáme vďaka nemeckému dobrodruhovi Johanovi Albrechtovi de Mandelslo, ktorý si v roku 1638 poznamenal, že sa miestni robotníci osviežujú istým nápojom skladajúcim sa z aqua vitae, vody z ruží, zo šťavy z citrusov a z cukru. V nasledujúcich dekádach sa objavujú ďalšie zmienky o tomto nápoji z Bengálska, z ktorých vyplýva, že punč bol alkohol riedený vodou, okyslený šťavou z citrusov, osladený cukrom a okorenený čímkoľvek, čo bolo poruke. Zatiaľ čo v Indii predstavoval alkoholovú bázu spočiatku arak, na ostrovoch vo východnom Atlantiku nahradzovali pôvodnú liehovinu madeirou a v oblasti Západnej Indie, v súčasnosti známej ako Karibik, zase rumom. Primárnym korením bol spravidla čaj, ktorý postupne nahradil muškátový orech, škoricu a klinčeky. V 18. storočí si punč získal takú popularitu, že niektorí bádatelia vyhlasujú, že výskyt hrnčekov a misiek na punč v tavernách sa takmer vyrovnal počtu lavíc a korbeľov. Holandský politický ekonóm a satirik Bernard Mandeville vo svojom diele Bájka o včelách alebo Súkromné neresti a verejné blahodokonca v roku 1714 pripodobnil misku punču k politickému dianiu, keď jednotlivé ingrediencie prirovnal k ľudským vlastnostiam. Anglický maliar a grafik William Hogarth potom stvárnil veselosť londýnskych kaviarní v diele A Midnight Modern Conversation, kde sa zábava odohráva aj zvrháva nad misou punču. Ak ale hovoríme o Indii, ponúka sa ešte známejšia kombinácia, než je punč.
Preč s maláriou
Winston Churchill raz vyhlásil, že „gin s tonikom zachránili viacej životov a myslí anglických mužov než všetci doktori impéria“.Ako v mnohých prípadoch mal tento anglický politik pravdu, základom toniku je totiž chinín, ktorý sa využíva na utlmenie bolesti, zníženie horúčky či ako antimalarikum. Aj keď sa vraj chinínovník, z ktorého je chinín získavaný, dostal do Európy v rokoch 1631 až 1632 z Peru, samostatne bol chinín izolovaný vo forme tabliet francúzskymi vedcami Pelletierom a Caventouom až v roku 1817 a skoro okamžite zaznamenal úspech ako liek aj prevencia proti malárii. O osem rokov neskôr je už možné evidovať zvyk britských dôstojníkov miešať gin, ktorý bol určený výhradne dôstojníkom, s dennou dávkou chinínového toniku, konkrétne chinínu v osladenej sýtenej vode, pretože chuť samotného chinínu bola neprijateľne horká. Čas od času k tejto kombinácii ginu a toniku pridávali tiež limetku, o ktorej vedeli, že funguje proti skorbutu. V 19. storočí navyše stále panoval názor, že alkohol je do istej miery liek, čo v kombinácii s tonikom, ktorého účinky boli preukázané, všetci Briti v Indii len utvrdzovali. Keď preto začali vo veľkej miere Briti prúdiť do Indie, stal sa v 50. rokoch 19. storočia Gin&Tonic doslova hitom. Dôkazom je, že len v 40. rokoch 19. storočia spotrebovali britskí obyvatelia a vojaci v Indii ročne až 700 ton chinínovej kôry.
Nezávislosť
Ako je známe z dejín rumu, čínski obchodníci priniesli údajne do Indie nielen čaj, ale tiež cukrovú trstinu, z ktorej sa v Indii mali pripravovať prvé kvasené nápoje predchádzajúce dnešnej výrobe rumu. Konzumácia destilátu z cukrovej trstiny patrí dodnes spoločne s jalovcovým dedičstvom a lokálnou slabosťou pre whisky k tým najúspešnejším kategóriám. Veľký podiel má na tom značka Amrut, ktorá je takmer rovnako stará ako nezávislý štát Indie. K vyhláseniu konca britskej nadvlády v Indii a rozdeleniu územia na Indiu a Pakistan došlo v auguste 1947, pričom už v nasledujúcom roku založil Shri J. N. Radhakrishna Jagdale rodinnú spoločnosť Amrut Distilleries. Tá je známa svojou single malt whisky, ale za pozornosť stoja tiež jej rumy, a to konkrétne Amrut Two Indies Rum, ktorý spája rum z Indie a Karibiku, čo vysvetľuje názov Two Indies (Západná a Východná India). Okrem toho, že ide o zmes rumov z Barbadosu, Guyany a Jamajky, ktoré dopĺňa indický rum vyrobený kotlíkovou destiláciou, výnimočnosť Amrut Two Indies Rum spočíva okrem iného v použití tradičného indického sladidla jaggery, ktoré sa odnepamäti vyrába zahrievaním a koncentráciou čerstvej vylisovanej šťavy z cukrovej trstiny.
Pokiaľ v súčasnosti vyrazíte do Indie, môžete sa tešiť na nesmiernu rozmanitosť, čo dokazuje aj americký liehový dobrodruh Jack Maxwell v televíznej relácii Booze Traveler. Dopriať si môžete široké spektrum nápojov od čaju Masala s jeho regionálnou variabilitou cez rôzne miestne pivá ako Cobra, Namaste či Kingfisher až po obľúbený lokálny gin Blue Riband. Ak budem teda parafrázovať text z Kiplingovej Knihy džunglí: „Všetka džungľa je tvoja. Môžeš ochutnať všetko, na čo si dosť silný. Ale pamätaj, nesmieš byť ,dobytok‘, či si mladý,alebo starý. Tak znie zákon džungle.“
